Založiť webovú stránku alebo eShop
Musikhaus Thomann Linkpartner

 

Skupina, ktorá vznikla ešte za minulého režimu, nahrala svoje prvé „oficiálne“ demo v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu tesne po prevrate v roku 1989 a ihneď ho začala svojpomocne šíriť po celom Československu. Perličkou je, že k tomuto demu neexistuje a asi ani nikdy neexistoval žiaden oficiálny obal, pričom obaly boli už v dobe vzniku tohto nosiča nedeliteľnou súčasťou väčšiny aj tých najobskúrnejších hudobných nahrávok.

I napriek tomuto „nedostatku“ sa, hlavne vďaka vydarenému hudobnému obsahu, dostalo nahrávke veľmi slušných ohlasov, ktoré mohli naštartovať úspešnú kariéru skupiny. Žiaľ, XIBALBA sa dlhé roky borila s personálnymi zmenami, ktoré jej znemožňovali častejšie koncertovať a tak sa dostať ďalej. Je to škoda, pretože po hudobnej stránke išlo naozaj o na tú dobu výbornú záležitosť. Samozrejme, zvuk a produkcia prvej dosky vzbudzujú v dnešnej dobe skôr úsmev, rovnako ale by sme sa mohli vyjadriť aj o debutoch takých velikánov, ako sú napríklad SLAYER („Show No Mercy“ z roku 1983) alebo SEPULTURA („Morbid Visions“ z roku 1986). Samozrejme, nechcem tvrdiť, že je možné XIBALBU s týmito velikánmi porovnávať. XIBALBA na deme „Brain-Feedback“ holdovala vtedy populárnemu thrash metalu a nech už budeme akokoľvek prísni, tak sa nedá povedať, že neoriginálne. Už táto nahrávka bola predzvesťou toho, kam sa bude XIBALBA ďalej uberať: smerom k technickejším a prepracovanejším odrodám metalovej muziky, ktorými aspoň lokálne zahviezdila na svojich nasledujúcich demonahrávkach a aj jedinom oficiálne vydanom CD „Grey Infinity“ (1998) - ten sa zároveň stal aj jej labuťou piesňou.

XIBALBA

 

„Brain-Feedback“ sa v roku 1990 stal inšpiráciou pre ďalšie slovenské metalové kapely, ktoré mali možnosť vidieť, že aj v tak neprajúcnych podmienkach, kedy boli pre mladé amatérske kapely na Slovensku kvalitná nástrojovka a dobré štúdia len nedostižným snom, sa dá vytvoriť niečo, čo stojí za pozornosť a je hodné nasledovania. Čerešničkou na torte je už len fakt, že aj napriek času a oveľa prísnejším kvalitatívnym nárokom dnešnej doby je možné túto nahrávku počúvať aj dnes s rešpektom a bez červene v tvári.

V   zrkadle  času.

Na košickej hudobnej scéne sa vždy pohybovalo veľmi málo skutočne prínosných spolkov. K výnimkám, potvrdzujúcim pravidlo, patril v 90. rokoch minulého storočia dnes už takmer legendárny pojem XIBALBA. Práve s jej zakladateľom, spevákom a gitaristom v jednej osobe, Karolom Gerbom, som sa odhodlal prehodiť niekoľko slov. V prvej časti našej virtuálnej výmeny názorov sa budeme rozprávať najmä o jeho začiatkoch, prvých gitarových krokoch a „najlepších rokoch života“, strávených v spomínanej kapele. Karol, máš slovo…

Ako došlo k prvému kontaktu medzi Tebou a hudbou, ktorá Ťa sprevádza takmer po celý život?

Čaru hardrockovej hudby som podľahol po vypočutí koncertu „Made In Japan“ od skupiny DEEP PURPLE, hneď po tejto kapele mal na mňa veľký vplyv BLACK SABBATH. Myslím, že v tomto prípade išlo o platňu „Paranoid“. Neskôr sa k spomínaným veličinám pridali tvrdšie záležitosti, v období rokov 1983 – 1984 samozrejme METALLICA s albumami „Ride The Lightning“, resp. „Kill ´Em All“, potom to bol určite ACCEPT s platňou „Restless And Wild“ a vplyv na mňa rovnako mala aj japonská banda LOUDNESS, ktorá v tom období bola určite niečím novým. K tejto muzike ma vlastne dostal môj kamarát, spolužiak a dlhoročný priateľ, ktorého brat nosil takéto nahrávky ešte ako vysokoškolák z bratislavskej burzy, čiže mali sme aký-taký prísun relatívnych noviniek, zaujímavých vecí z oblasti hudby. To bol vlastne aj istý zlom v mojom vnímaní muziky, čo sa týka hard rocku, neskôr heavy metalu a rôznych ďalších štýlov.

Bolo v Košiciach viacero Tvojich rovesníkov s podobným vkusom? Ako Vás vnímala okolitá spoločnosť, rodičia, učitelia?

V 80. rokoch bolo pomerne ťažké dostať sa k nahrávkam. Na tú dobu išlo o dosť veľké peniaze, keď si niekto chcel kupovať platne. Väčšinou sme si albumy nahrávali na kazety a požičiavali medzi sebou a tak sa to šírilo hore-dole. Samozrejme, zo strany rodičov či učiteľov sa na túto tému vždy našli námietky. Nikdy sme od nich nezískali „oficiálny“ súhlas venovať sa tvrdej muzike, nemohli sme ju počúvať kedykoľvek, a pod. Bola to určitá forma nejakého, možno ani nie tak protestu, ale odlíšenia od ľudí počúvajúcich disco-hudbu alebo iné žánre. V Košiciach to bolo v tých časoch zaujímavé, objavovalo sa množstvo priaznivcov heavy metalu, hard rocku, resp. tvrdších odnoží, z ktorých neskôr letel hlavne thrash, death, vznikali rôzne kapely, atď.

Kedy približne prišiel prvotný impulz, aby si sa venoval gitare? Nelákal Ťa náhodou aj iný hudobný nástroj? Aké boli Tvoje vtedajšie idoly, vedel si si predstaviť, že jedného dňa sa budeš gitarou živiť aspoň spolovice tak ako oni?

Bolo to približne v roku 1981, keď som mal 10 rokov (K. Gerba sa narodil 18. januára 1971 – autor). Moje začiatky boli veľmi zvláštne. Mali sme doma akustickú gitaru ruskej výroby so siedmimi strunami a ja som si ju stále brával do ruky a hľadal určité tóny. Následne som ich skúšal zahrať tak, že som jedným prstom tlačil na hmatníku po strunách a snažil som sa zapamätať si, ktorý tón ako znie na určitej polohe. Bol to možno primitívny spôsob, ale dosť mi do budúcna pomohol. Iné nástroje ma nelákali, pretože som k nim vlastne ani nemal prístup. Až neskôr ma na krátky čas zaujali bicie. Na strednej škole mi sused – bubeník požičal biciu súpravu na pol roka domov, takže som do nich trieskal vo svojej izbe a z toho už vôbec nebol nikto nadšený. Neviem, či som mal nejaké idoly, pretože som počúval čo najviac rôznych muzikantov a ich kapely, preto ťažko menovať niekoho konkrétneho. Vtedy som si ako dieťa vlastne nevedel predstaviť, ako to funguje, ako si muzikanti dokážu zapamätať to, čo hrajú. Nejaké noty a podobný hudobný materiál, či teória, mi nikdy nič nevravelo, stále som sa spoliehal na svoje uši a zmysel pre rytmus, tým sa moja hudobná pamäť cibrila a vyvíjala. Neviem, či som si predstavoval živiť sa hudbou, ale víziu „mať kapelu“ som v podvedomí nosil dosť dlho, až pokiaľ sa mi nesplnil sen, za ktorým som išiel. Mať kapelu a hrať v nej.

Ešte predtým, než k jej založeniu došlo, si pôsobil v kapelách JANTÁR a MEDÚZA. O čo konkrétne išlo? Zachytil si v tej dobe niektoré slovenské pokusy o tvrdšiu hudbu, námatkovo MAKAR ČUDRA, HEMATIT, KOBRA, SEXIT či raná METALINDA, resp. bol si nimi vtedy ovplyvnený v tom zmysle, že i touto cestou sa dá kráčať?

(Smiech) Bolo to veľmi úsmevné obdobie… Pokiaľ máme na mysli Medúzu, musím povedať, že som sa dal dokopy s dvomi hudobníkmi rómskeho pôvodu. S jedným z nich sa ešte dnes môžeme stretnúť v uliciach Košíc, keď hrá rôzne akustické vybrnkávačky (a ide mu to dobre). Bola to asi trojmesačná záležitosť, vtedy som začal hrať na basgitare. Išlo vlastne o môj prvý post v hudobnej skupine. Bolo to také amatérske skúšanie a prvý kontakt s tým, ako to funguje v takej muzikantskej zostave. Skupina Jantár v rokoch môjho pôsobenia v nej (1988 – 1989) predstavovala trocha zabehnutejšiu záležitosť, v ktorej fungovali rôzni hudobníci. Mal som tam na starosti opäť basgitaru. Hrali sme prevzaté veci, o ktorých úrovni sa nebudem veľmi rozpisovať, pretože chýbali originálne texty, angličtina nikomu veľmi nešla a často sa spievali „hatlaniny“. Po muzikantskej stránke to možno nebol úplný prepadák, ale predsa len nešlo o nejakú veľkú kvalitu. Čo sa týka spomínaných slovenských rockových skupín, doma som mal nahrávky Makar Čudra, naživo som videl Krakatit, Dereš, o Hematite som vedel, že je z Banskej Bystrice, Kobru si pamätám z televízneho Trianglu, rovnako Metalinda známa z klipov, vtedajší rožňavský Sexit prišiel neskôr. Musím povedať, že týmito kapelami som nebol ovplyvnený. Vypočul som si ich, ale možno to bolo dané aj mojimi hudobníckymi schopnosťami, keďže som ešte nezvládal hru na gitare podľa svojich predstáv, čiže ma neovplyvnili a nechcel som ani kráčať týmto smerom. Koncom 80. rokov ma zaujímal viac thrashový Arakain a mojou túžbou bolo hrať rýchlo a tvrdo.

Z Tvojich neskorších recenzií a článkov vyplývalo, že si koncom 80. rokov počúval trash metal, čo bolo vzhľadom k vtedajšej dobe pochopiteľné. Mňa by však zaujimalo, ako si vnimal vstup death metalu na scénu 90. rokov? Je jasné, že si mal bližšie k povoľnejším odnožiam žánru, no nelákalo Ťa v slabých chvíľkach pokúsiť sa o death metal, zvlášť keď v 90. rokoch existovala početná košická scéna?

Samozrejme, niektorí z nás sa postupom času od hard rocku vyvíjali smerom k thrash metalu. Tento štýl sa mi páčil a dodnes ho mám rád, pokiaľ je robený kvalitne, má hlavu a pätu a hrajú ho dobrí, šikovní muzikanti. Rovnako, keď som zakladal svoju prvú kapelu, tak išlo viac-menej o thrash metal v rámci možností. Death metal je odvodený od thrashu, líši sa najmä vokálnym prejavom. Medzi prvé deathové kapely, ktoré ma oslovili, patrili určite DEATH s Chuckom Schuldinerom a PESTILENCE. Naše prvé demá určite obsahovali aj deathmetalové prvky. Nemal som problém vypočuť aj jazz, ak som mu rozumel a išlo o prijateľnejšiu formu (na vtedajšiu dobu určite pestrý mix vplyvov – pozn. autora). Čo sa týka košickej deathmetalovej scény, možno bola početná, ale nedá sa povedať, že by bola na nejakej fantastickej úrovni, i keď na nej figurovali skupiny, ktoré zaujali okruh fanúšikov. Nehovorím, že všetky boli na nízkej úrovni, ale po muzikantskej stránke to predsa len nebolo také, aby sa tá hudba dala vyzdvihovať do nebies. Ani Xibalba nehrala fantasticky, i keď s veľkým odstupom času sa to už nedá tak hodnotiť, lebo všetko je vlastne o vývoji a pokroku.

Viem, že sa to rozoberalo už viackrát, no ako prebiehalo formovanie Tvojej prvej ozajstnej kapely Xibalba (skúšanie, koncerty, kde vznikali demo-nahrávky, atď.)?

 1991

Všetci sme v podstate začínali ako laici, formovanie kapely predstavoval taký živelnejší proces. Úplne prvú zostavu som tvoril ja, Robo Takáč, ktorý obsluhoval gitaru a mal na starosti najmä vokál, na bicích hral Jaro Župčan a basgitaru neskôr Maťo Kačmárik, po ňom Peťo Šerfőző. Naše prvé demo-nahrávky vznikali v skúšobni – pivnici cez magnetofón značky Condor (podľa mojich informácií išlo o typové označenie jedného z kvalitnejších zariadení firmy Tesla – pozn. autora). Bol to prístroj, ktorý nám vo veľmi primitívnych podmienkach pomohol celkom slušne zaznamenať vtedajšiu produkciu. Prvé oficiálne demo vzniklo v roku 1990 v štúdiu košického rozhlasu veľmi rýchlym spôsobom. Jeho kvalita celkom priamo úmerne zodpovedala uvedenej skutočnosti. Boli sme zrejme prvou extrémnou metalovou kapelou, ktorá navštívila košický rozhlas a snažila sa niečo nahrávať. Páni zvukári a iné zainteresované osoby v štúdiu z toho boli dosť „mimo“, ale napriek tomu malo debutové demo (Brain-Feedback – pozn. autora) dobrý ohlas a pomohlo nám získať v undergrounde istú „popularitu“ (smiech) a nesie si svoj odkaz vlastne až do súčasnosti. Veľa vecí sa urobilo nielen v skúšobni, ale aj v štúdiu. Koncerty sme hrali len veľmi zriedkavo a naživo bolo stále problémom odprezentovať materiál nahraný na kazete. Stabilita zostavy však bola diskutabilná, menili sa v nej hlavne ľudia na poste druhej gitary, stále bol problém so spevom. Snáď len post basgitaristu (Peťo Šerfőző sa v kapele stal zrejme druhým najdôležitejším členom – pozn. autora) bol stabilnejší, pretože sme menili aj bubeníkov. Dá sa povedať, že v kapele sa vystriedalo 10 ľudí, možno aj viac, ak nerátam tých, ktorí sa do kapely len snažili dostať.

Xibalba sa postupom času stala v košickom undergrounde jednou z najznámejších skupín a jej meno sa skloňovalo i na západnom Slovensku. Vaše začiatky boli poznamenané americkou thrashmetalovou školou, no postupne ste sa začali presúvať do technicky náročnej metalovej hudby, poznačenej artrockovými postupmi. Čo na takýto vývoj zapôsobilo? Hudobné vplyvy, nadobúdanie zručností, dozrievanie a snaha o originalitu?

Dá sa povedať, že meno kapely sa u nás zapísalo pomerne dosť dobre, možno aj niektorí pamätníci z Bratislavy, ale i z Čiech by si na nás spomenuli. Ohlas, vzhľadom na to, že sme až tak veľmi nekoncertovali, bol celkom slušný, no nebolo sa až tak veľmi s čím chváliť. Zrejme som k našim začiatkom kritický, no s odstupom času ani nemôžem mať iný názor. Treba povedať, že tieto začiatky boli hlavne ovplyvnené tým, čo som počúval, pretože nápady a riffy som väčšinou nosil ja. Bol som vlastne hlavným skladateľom v kapele. Nebolo možné zostať imúnnym voči hudbe, ktorá mi znela v hlave, teda je dosť možné, že niektoré riffy boli podobné tým zo zahraničných albumov. Aj keď na druhej strane, tie kapely nemuseli byť každému známe. Určite tam boli vplyvy, ktoré sa v našej tvorbe odzrkadlili.

Artrock som v tých časoch veľmi nepočúval a musím povedať, že som nemal z tohto žánru žiadnych favoritov, možno neskôr som sa dostal ku kapele Rush, no nikdy som nebol ovplyvňovaný touto hudbou. Skôr sa u mňa postupom času objavila istá náklonnosť k muzikantom, ktorí boli naozaj technicky zruční a dokonca až virtuózni. Nech už išlo o gitaristu, bubeníka, či iného hudobníka, ovládajúceho svoj nástroj na vysokej úrovni, každého z nich som si veľmi vážil a obdivujem dodnes. Pritom je jedno či hrá na cimbale alebo fujare, keď raz niečo ovláda dobre, tak klobúk dole.

Pri komponovaní som sa snažil o originalitu a všetko bolo ovplyvňované mojou technickou zdatnosťou a tá ani zďaleka nebola na takej úrovni, akú by som si predstavoval. Často sa mi stávalo, že nápady mi hlave zneli tak, ako to naživo vôbec nešlo zahrať, takže stále v tomto smere muselo dôjsť ku kompromisu.

Intermezzo: Aby sme stále len nemlátili prázdnu slamu, zahráme si jednu z najlepších skladieb, akú kedy Karol skomponoval. Ide o inštrumentálny kúsok “Sunflower Field” (Slnečnicové pole), ktorý sa v roku 1998 ako perla zaskvel na jedinom albume Xibalby. Skladba odhalila Karolovo nezvyčajné melodické cítenie, schopnosť zahrať hudbu nielen krkolomne technickým spôsobom, ale aj dar vykúzliť očarujúcu atmosféru. Tieto osobnostné aspekty, skoncentrované do troch krátkych minút, predstavujú v slovenských merítkach jeden z vrcholných okamihov novodobej histórie progresívno-hudobného snaženia a nadväzujú nielen na umenie staršej generácie, ale sú zárukou jeho kontinuálneho vývoja i v budúcnosti.

1994

To spomínané demo (Grey Infinity – pozn. autora) sa nahrávalo skutočne v košickom rozhlase v roku 1995, no demo zostáva stále demom, pokiaľ nie je oficiálne vydané. Išlo však o nahrávku, ktorá predstavovala nosný materiál na náš plánovaný plnohodnotný album. Počas ďalších troch rokov sa dopĺňal materiál, nahrávali sa klávesy, ktoré v mnohých smeroch ovplyvnili celkový sound. Možno až príliš poškodili niektorým skladbám, no zase išlo o chybu v mixáži a znovu muselo dôjsť z našej strany ku kompromisu, aby sa tá nahrávka niekam posunula. Samotné vydanie CD nosiča bolo sprevádzané mnohými problémami, výsledný materiál sa vytlačil s chybou (napr. medzi introm a skladbou nemala byť pauza, alebo v jednej skladbe je vynechaných niekoľko sekúnd, akoby preskočilo CD) a jednoducho išlo o veci, na ktoré som nemal dohľad a stalo sa to mimo mňa, takže všetko sa nedalo ustrážiť podľa mojich predstáv, ako i zvyšku kapely.

Opíš nám, prosím Ťa, priebeh rokov 1995 – 1998… Zúčastnili ste sa na súťaži Marlboro Rock-In, sem-tam koncertovali, no album stále nikde… Čo sa vtedy vlastne stalo?

1995

V rokoch 1995 – 1998 sme hlavne skúšali a je ťažké si vybaviť niektoré detaily z tohto obdobia. Vo finále súťaže Marlboro Rock-In, ktoré sa konalo v roku 1996 v Bratislave, sme sa umiestnili na treťom mieste (pre zaujímavosť, štvrté miesto získali košickí SWEET SIXTEEN, druhé obsadila pezinsko-bratislavská formácia BLACK CAT MOAN a víťazstvo si odniesli MEPHISTO z Nových Zámkov). Koncertovali sme veľmi málo, ak sa podarilo odohrať tri akcie za rok, tak to bola veľká udalosť. Mali sme dohodnuté vystúpenie v maďarskom meste Pécs, kde sme mali byť ako headliner, no kvôli problémom s bubeníkom z toho vzišlo. Dokonca sa plánovalo predskakovanie pred skupinou ANNIHILATOR v Plzni. Napokon, jeden koncert sme predsa len zvládli v maďarskom Miskolci. Väčšia snaha o zviditeľnenie padala hlavne na tom, že som sa pre kapelu angažoval vo všetkých možných smeroch, či už išlo o skladateľské aktivity, získavanie kontaktov, písanie pošty a pod., čiže som sa nemohol spoliehať na nikoho z kapely, že mi bude v tomto smere rovnocenne nápomocný. Často sa stávalo, že ani nebol nejaký záujem zo strany spoluhráčov a snaha obetovať sa kapele, takže vlastne ani nedošlo k jej poriadnemu rozbehu. Nechcem, aby to teraz vyznelo, že všetko som robil len ja, ale jednoducho v skupine nebol žiadny iný výrazný ťahúň. Ostatní neboli veľmi schopní, aby sa Xibalba niekam pohla, prispievať nápadmi alebo inými prostriedkami.

Váš album „Grey Infinity“ z roku 1998 predstavuje jeden z prvých a zároveň najlepších slovenských albumov v žánri, ktorému kritici vymysleli nálepku progresívny Metal. Má však dve menšie chyby: Tvoj spev a žánrovú neucelenosť. Pokúsim sa o menší rozbor… V prvom prípade nebol pre Vás naporúdzi žiadny stály vokalista a uvedenú rozháranosť spôsobilo dlhé časové rozpätie nahrávania a vzniku skladieb. Do akej miery tieto slová zodpovedali skutočnosti?

grey infinity

No, neviem či bol najlepší a jediný v tej dobe, ale podľa môjho názoru patril medzi prvé, ktoré sa vymykali vtedajšiemu hudobnému dianiu. Môj spev nikdy nebol na vysokej úrovni, v podstate som od prvotného growlingu (demo Depressive Reality z roku 1992) prešiel k melodickému vokálu bez toho, aby som bol „vyspievaný“. Skúšal som spievať tak, ako som vedel, pretože som nebol extra dobrý spevák. V rámci možností som vtedy zo seba vydal to najlepšie. Čo sa týka hudobnej stránky, určite som chcel, aby bol album čo najpestrejší, aby sa tam odrazila istá originalita, boli tam melódie i razantnosť, aby to bolo zaujímavé a zároveň sa to ako celok líšilo. Žánrovú neucelenosť nespôsobilo dlhé časové rozpätie medzi jednotlivými nahrávkami, ale skôr pokus o nájdenie neobohraných postupov. Počúval som mnoho kapiel, ktorých tvorba bola istým spôsobom uletená a rozháraná (MORDRED, SCAT OPERA, SCATTERBRAIN, WRATHCHILD AMERICA, INFECTIOUS GROOVES, IGNORANCE, MUCKY PUP a mnoho iných). Nemám rád úzkoprsosť v hudbe, hoci takým ako AC/DC sa to vytknúť nepatrí.

S vokalistom bol problém stále. Ak si to zhrnieme, široko-ďaleko sa tu nenachádzal a dovolím si tvrdiť, ani dodnes sa tu žiadny kvalitný spevák na takúto hudbu, pokiaľ mám brať progresívny metal, nevyskytol. Ak možno aj niekedy bol, tak určite už nie je v Košiciach a uberá sa nejakým iným smerom. Slovensko, resp. východné Slovensko, nikdy nebolo živnou pôdou pre spevákov. Aj preto možno vzniklo viac deathmetalových alebo iných tvrdých kapiel, lebo boli do istej miery obmedzovaní heslom „na čo mali, toto hrali“. Keď raz niekto nevie spievať, tak radšej bude používať growling a zakryje svoju nemuzikálnosť týmto spôsobom (s týmto názorom nesúhlasím, aj keď nie je určite myslený pejoratívne, a growling budem vždy považovať za náročnú hlasovú techniku – pozn. autora). Česť výnimkám, ktoré majú hudobný sluch a nerobí im problém ani growling, ani čistý spev, ale takých je tu ako šafránu, takže s tým stále bol a bude problém, i keď nechcem nikoho podceňovať (zostáva len dodať, že okrem spomínaných nahrávok kapela vydala v roku 1993 ešte jedno demo, Expelling The Evil – pozn. autora) .

Mali ste v ére svojej existencie konkurenciu, ak nerátam snahy skupín, ktoré prišli s demáčmi a platňami až po roku 2000 (napr. MISCELLANE, AENEAS, NOSTRUM, REFLECTIONS, DEAD POETS SOCIETY, CARESS…)? Skús si spomenúť, koho si vtedy zo Slovenska rešpektoval najviac?

Myslím, že sme v tých časoch mali veľkú konkurenciu a určite tu bolo mnoho lepších skupín od nás. S bandou Miscellane sme sa zoznámili a s niektorými členmi, resp. jedným, ešte dodnes udržiavam aký-taký kontakt. Z vtedajších slovenských skupín som mal rád napr. DEUS PACIS, alebo málo známu kapelu DISSONANCE, ktorá vydala jeden album (s názvom „Look To Forget“, podľa môjho názoru najlepší deathmetalový počin, aký sa na Slovensku zrodil – pozn. autora), zapadnutý prachom, predstavujúci slovenskú obdobu kapely Death. Ťažko povedať, pretože nepamätám si všetky tie názvy, no určite som rešpektoval každého, kto vedel hrať kvalitnú hudbu.

Zrejme je blbé klásť túto otázku, no predsa len, nemohla kapela pokračovať? Išlo najmä o existenčné (finančné) dôvody alebo rozpad opvlyvnil i hudobný rozkol, ponorková choroba, nezáujem zo strany (širšej) verejnosti, a pod.?

Poviem to otvorene tak, ako to bolo. Xibalba v roku 2000 skončila z toho dôvodu, že jej existencia nikam neviedla. Nemal som v kapele ľudí, ktorí by boli na takej úrovni, aby skupina fungovala normálne ďalej, pokračovala vo vývoji, dostávala sa do popredia, fungovala v rámci svojho žánru. Priazeň sme nemali naklonenú na našu stranu, či už išlo o médiá, usporiadateľov, neboli extra veľké možnosti na hranie. Takže som si po 10 rokoch povedal, že nemá zmysel niečo umelým spôsobom udržiavať pri živote, pokiaľ to nebude na patričnej úrovni a za tie roky by bolo iste hanbou večné plaholčenie sa v skúšobni a následne odohrať maximálne tri koncerty za rok, aj to len z nejakého nadšenia alebo niečoho podobného. Ja som sa od začiatku snažil obetovať kapele a muzike všetko, bolo to dokonca aj na úkor zamestnania. Stále som si hľadal prácu, ktorá mi dovoľovala venovať sa hudbe a často iba za minimum peňazí. Zatiaľ čo iní zarábali možno oveľa viac, tak ja som nemal taký príjem, aby som mohol donekonečna z nejakého nadšenia tú kapelu držať pri živote. Všetky spomínané aspekty, uvedené v otázke, mali, niektoré viac, niektoré menej, istý podiel na rozpade kapely, takže netreba hľadať chyby tam, kde neboli, ale povedať si pravdu…

 

 

TOPlist

Copyright © 2017 XIBALBA